d.o.ty.k.y

Roman pozoroval Táňu cez sklenú výplň okna. Nevidela ho. Sústredená na svoje myšlienky kráčala svižným krokom po chodníku. Pozrel na hodinky a usmial sa. Zase mešká..Pre ňu tak typické..

Oprel a do kresla a čakal na ňu zahlbený do vlastných myšlienok. Premýšľal,ako otvoriť tému,ktorú s ňou chcel pri dnešnom stretnutí prebrať. Ako to urobiť tak,aby sa jej tým nedotkol,aby jej neublížil? Nevedel,ako to chápe ona,ako to cíti. Aj keď tušil. Toľkokrát sa o tom rozprávali. O jej manželstve,o vzťahoch,o jej pocitoch a víziách..

A zrazu je to tu. Ide domov. Teraz. Z ničoho nič. Toľko ťažkých situácii v Táninom živote..Toľko situácii,kedy ma stáť ako jej manžel pri nej, a neprišiel. Teraz..Náhle..Z ničoho nič..Nerozumel tomu..

Ale..Iné ho trápilo..

Čo sa zmení pre neho? Ako sa príchodom Vlada zmení ich priateľstvo? Ako to bude vnímať Matej? Bude ho ešte považovať za svojho naj kamoša? Bude ešte chodiť k nemu na návštevy tak často,ako doteraz? Či ho plnohodnotné nahradí jeho vlastný otec? Roman netušil,ale..Bál sa,že to tak bude..

Bola to strašná dilema aj pre neho. Na jednej strane šťastný,že konečne bude rodinka po hromade, na druhej strane v obavách,že už jeho nebudú potrebovať. Že ostane sám, vylúčený z toho úzkeho kruhu,ktorý sa volá rodina..

Roman sa bál. No zaumienil si,že tento svoj pocit ukryje. Rovnako ukryje strach,ako ukryl lásku..

Teda..lásku inú,ako tú,ktorú videli..