d.o.ty.k.y

Táňa zistila,že sa domov celkom teší. Že všetko to zlé,čo bolo,je odrazu preč. Vlado je doma. A je to presne také,ako to bolo vtedy dávno. Jasne,že to nebolo hneď. A nebolo to samozrejmosťou. Ale..prekonali sa..našli k sebe cestu. A dnes už niet na nej žiadnej prekážky. Až na....

Táňa cítila z Vlada smútok. A z toho smútku mala strach. Nevedela,čím je spôsobený. No vedela,že sa oň Vlado nehodlá s ňou podeliť. A to trošku kalilo jej štastie. Bála sa. Bála sa,že zase osameje. Myslela si,že Vladovi chýba niekto z Ameriky. Alebo niečo..A bála sa,že sa tam po to niečo vráti..

Už bola takmer doma. Celá netrpzelivá vyťahovala kľuče z kabelky. Chcela čím skôr byť so svojou kompletnou rodinkou. Matej počul štrngot kľúčov a tak jej prišiel otvoriť. Zvítali sa bozkom tak,ako vždy,no Táňa už venovala pozornosť inému. V chodbe bol pár cudzích topánok. No..cudzích.. Tie topánky poznala,aj ich majiteľa. Len netušila,čo ich majiteľ robí v jej byte s jej mužom. Zhlboka sa nadýchla, odhrnula si vlasy za ucho a rázne vošla do kuchyne.
- Pekne vítam.. - privítala hostí. Hosť sa postavil,očividne nervózny. Stolička zhrmotala,až sa prevrátila. Vlado ostal sedieť,pohľad zapichnutý do stola. Táni sa zdal nejaký zhrbený a zostarnutý. Ale to teraz nemohla riešiť. Obišla stôl a pristúpila k Romanovi.
- Ahoj Roman.. - jemné dva božteky na líčka,tak ako vždy - Všetko je v poriadku? Ako sa má Mária. Dlho sme sa nevideli. Máme teraz trošku menej času, chápeš.. - Táňa pristúpila k svojmu mužovi a položila mu ruku na plece.
- Vladik, neviem či vás Matej zoznámil,predpokladám,že áno..Len ti chcem povedať,že Roman mi nahrádzal to,čo som nemala a potrebovala. Roman...
- Mlč..Nechcem to vedieť..Povedal Vlado a vstal od stola chystajúc sa na odchod z izby. Ale Táňa bola šikovnejšia. Postavila sa do dverí a povedala rázne a tvrdo..
- Tak moment. Nebudeš odtiaľto odchádzať. Sadneš si k stolu a konečne doriešime aj to "niečo.." nedoriešené. Obchádzať sa to nedá..Tváriť sa,že to neexistuje,tiež nie..Ja si Romana nesmierne vážim. Nesmierne..A nezaslúži si takéto správanie. Ani od teba nie..A od nás už vôbec nie. TAkže..teraz si uvaríme kávu. Vypočuješ si nás,my teba..A potom môžeš posúdiť,či tu chceš ostať s nami a prispôsobiť sa životu,ktorý za tie roky nabral nejaké pravidelnosti a vzťahy,alebo pôjdeš tam,kde ťa to nebude bolieť,alebo urážať.. - Tánin hlas bol tichý,ale rozhodný. Vlado pochopil..Opäť si sadol. Roman bol v napätí. Vlastne..Napätie sa dalo krájať..

Matej vošiel do izby.
- Ujo Roman, ideme? - pozrel prosebne na Romana.
- Nie Matej,nikam nejdete.. - predbeha Táňa opýtaného. - Ak chceš ísť,tak dnes budeš musieť ísť sám. Teda,ak je Mária doma.
- Matej choď k nám. Mária sa na teba teší. Napiekla aj tvoje obľúbené buchty. Ja prídem o chvíľu..Dobre? - Roman hlas znel pokojne.
- Dobre ujo Roman. Ponáhľaj sa. - zakričal Matej od dverí a už ho nebolo.

Vlado stále sedel pri stole a mlčal. Táňa zaliala lahodne voňajúcu kávu a nachystala na stôl malé občerstvenie. Vrátane fľašky vína. Vedela,že ide do tuhého..A chcela uľahčiť situáciu..

Sadla si za okrúhly stôl a ticho miešala kávu. Odpila si maličký dúšok a až tak začala rozprávať.

Hlas sa jej triasol,ale odhodlanie nestrácala..

Vôňa kávy v byte  bol jednoznačná. Vôňa kávy a ticho prerušované rozhovorom troch ľudí. Rozhovorom,od ktorého závisela ich ďalšia existencia..