d.o.ty.k.y

Vlado sedel v lietadle a nevedel sa sústrediť na nič. Mal vo svojom vnútri chaos. Búrku pocitov. Miešala sa tam radosť,láska,strach,obavy,netrpezlivosť,pochybnosť,neistota a mnoho ďašlieho..Nevedel sa uvoľniť.
- "Budete si niečo želať?" - zastavila sa pri ňom letuška a on si bez váhania objednal drink. O maličku chviločku mu ho priniesla a on sa poriadne počastoval jedným dúškom. Prevaľoval tú tekutinu v ústach a v myšlienkach sa vrátil dozadu.

Vlada spomienky netešili. Vedel,že tých desať rokov obetoval pre blaho rodiny. A vedel,že tá rodina tú obetu nemusela chápať,ani podstúpiť spolu s ním. Stalo sa v nej mnoho zlého a oni nemohli stáť vedľa seba a podopierať sa navzájom. Vlado drel v Amerike,aby Táňa popri všetkých tých probémoch nemala problémy s peniazmi. A Táňa musela znášať to všetko zlé sama. Vlado vie,že mu to Táňa zazlieva. A len on vie,ako rád by bol s ňou. Ale..Mohli by si za tých okolností dovoliť to nákladné liečenie pre ich syna? Všetko je na úkor niečoho..A Vlado zdraviu syna podriadil celý svoj život,aj život Tánin. A zrazu je situácia iná. Opačná...Ale..Hádam rovnako dobre dopadne..

Vlado sa striasol. Striasol sa pri spomienke,ako mu u lekára oznámili,že má nádor. Ako sa musel podrobiť operácii a následnej liečbe. Ako sa bál,že z jeho snov a túžob neostane nič. Ako sa modlil,aby ostala aspoň jeho rodina. A hneď,ako to lekári povolili,rozhodol sa letieť domov. Chcel ešte objať toho,ktorého splodil,ktorého miloval..Ktorý tu ostane po ňom..Jediné,čo má v živote zmysel. Jeho syn. Aj Táňu chcel. Ale..Vedel,že Táňa môže byť ženou aj inému,no syn bude vždy len synom ich..A tak bez váhania zabezpečil letenku a zbalil si veci.

A teraz je to tu..O chvíločku ich objíme. So strachom a bázňou..Čo ak ho neprijmú? Čo ak ho nepochopia?

- "Dámy a páni..Pripútajte sa,budeme pristávať.." - ozvalo sa z reproduktorov.

Vlado sa s hlbokým povzdychom pripútal a dopil drink. Odozdane čakal,čo bude..Majú ho čakať na letisku,spozná ich vôbec? Jeho pohyby boli automatické,aj ked lietadlo pristálo,aj keď z neho vystupoval,aj keď kráčal chodbou do letiskovej haly. Myšlienky mal inde..

- "Otec?.." - ozvalo sa niekde z boku.

Otočil sa..Hneď ho spoznal. Svoju kópiu. Pustil tašky z rúk a roztiahol ruky. To už sa mu okolo krku zavesil jeho desaťročný syn. Nevedel zadržať slzy. Tuho ho objímal až kým nepocítil jemné pohladenie na ruke. Otvoril oči a uvidel ju. Svoju ženu. Pribral ju do objatia a už plakali traja.

Vlado nevedel,čo cítia oni. Ale vedel,že jeho zaplavilo toľko lásky,že si nebol istý,či ju unesie.

A tak tam hodnú chvíľu stáli. Stratená rodina,čo sa možno práve našla..