Posledné dni boli zvláštne. Roman nevedel,ako a kde sa zaradiť. Vedel,že smrť v rodine je výsostne chúlostivá záležitosť a on do tej rodiny nepatril, no napriek tomu nemohol nebyť tam. Táňa to znášala statočne,ale jej odpadávanie nahnalo poriadny strach Matejovi,ktorý ho prosil,aby bol nablízku. A Roman mu to nevedel nesľúbiť. A tak statočne znášal podozrievavé pohľady od všetkých tých cudzích ľudí, s ktorými sa za posledné dni stretol. Nevadilo mu to, hlavne,že mal Táňu a Mateja na očiach. Tak,ako teraz, tak bol vždy.. Sám a predsa s nimi..
xxx
Táňa stála pri hrobe a dívala sa doň.. Na rakvu z časti posypanú hlinou. Nemohla už plakať. Vedela,že toto nepomôže. Odrazu mala pred očami ako odišiel do USA. Ako ostala sama a tehotná. Presne tak,ako teraz. Ale.. Vtedy vedela,že sa Vlado ozve,že sa o nich postará,že sa raz vráti..možno.. Stále tam stálo to "možno".. Teraz je to definitíva. A ona tu stojí. Sama a tehotná. Vlastne.. Má Mateja, syna ktorý vo svojich 15tich rokoch je už takmer dospelým mužom. A veľmi rozumným. Možno preto,že vyrastal bez otca. A možno preto,že mu ho nahrádzal Roman. ROMAN !!! Ešte je tu s ňou aj on. Vždy bol. Nevedela pochopiť,ako si zaslúžila taký dar do života,akým bol Roman. Obzrela sa za ním a jemne sa na neho pousmiala. Odľahlo jej,že je tam. Roman jej mierny úsmev opätoval a ona už nemohla inak. Kývnutím hlavy ho privolala bližšie. Pochopil, pristúpil k nim a jednoduchým objatim okolo pliec vyjadril svoju podporu a ochranu. Matej objal Romana a tak chvíľu stáli pri otvorenom hrobe. Traja spojenci,ktorých život zviedol dokopy. Nikto netušil,čo bude zajtra. Ale každý z nich vedel,že chce aby zajtra boli takto spolu tiež.
Táňa sa odtiahla a tíško zašepkala:
- "Musím vám niečo povedať.. Niečo,o čom netušíte.. "
Roman s Matejom stuhli v náhlej obave. Netrpezlivo sa dívali na ňu a očami z nej ťahali slovíčka.
- "Matej, chcem ti oznámiť,že budeš mať súrodenca. Ak všetko dobre dopadne. Som tehotná." - Táňa so sklonenou hlavou očakávala reakciu. Chvíľku sa nič nedialo. Potom sa ozvalo:
- "Mami..?" - Táňa pozrela na syna a v očiach mu čítala otázku.
- "Áno..je to dieťa tvojho otca. Iného muža som nemala" - Táňa cítila potrebu povedať to. Potom pozrela na Romana. Ten sa na ňu díval s takou láskou,že sa bála,že to neunesie.
- "Roman..Ja viem.." - prehovorila tíško.
- "Pssst..." - Roman ju zastavil jedným gestom. - "Vtedy,keď ma Vlado zavolal do nemocnice.. Vtedy ma prosil,aby som sa o vás postaral, keď.. Sľúbil som mu to. A chcem svoj sľub splniť. Ak nemáte nič proti..
Táňi sa v očiach zračilo prekvapenie a aj radosť. A možno si to len domýšľal. Matej bol ozaj prekvapený.
- "Ja nemám.." - povedal nahlas až sa obaja dospeláci trhli.
- "Ja tiež nie.." - povedala Táňa s miernym úsmevom na perách.
Roman pocítil nevýslovné šťastie. Oboch ich naraz objal a riadnu chvíľu tam tak stáli a spomínali na toho,ktorý už nebol medzi nimi a predsa bol. Stáli tam až dovtedy,kým ich neodohnal dážď..
Táňa sa odtiahla a tíško zašepkala:
- "Musím vám niečo povedať.. Niečo,o čom netušíte.. "
Roman s Matejom stuhli v náhlej obave. Netrpezlivo sa dívali na ňu a očami z nej ťahali slovíčka.
- "Matej, chcem ti oznámiť,že budeš mať súrodenca. Ak všetko dobre dopadne. Som tehotná." - Táňa so sklonenou hlavou očakávala reakciu. Chvíľku sa nič nedialo. Potom sa ozvalo:
- "Mami..?" - Táňa pozrela na syna a v očiach mu čítala otázku.
- "Áno..je to dieťa tvojho otca. Iného muža som nemala" - Táňa cítila potrebu povedať to. Potom pozrela na Romana. Ten sa na ňu díval s takou láskou,že sa bála,že to neunesie.
- "Roman..Ja viem.." - prehovorila tíško.
- "Pssst..." - Roman ju zastavil jedným gestom. - "Vtedy,keď ma Vlado zavolal do nemocnice.. Vtedy ma prosil,aby som sa o vás postaral, keď.. Sľúbil som mu to. A chcem svoj sľub splniť. Ak nemáte nič proti..
Táňi sa v očiach zračilo prekvapenie a aj radosť. A možno si to len domýšľal. Matej bol ozaj prekvapený.
- "Ja nemám.." - povedal nahlas až sa obaja dospeláci trhli.
- "Ja tiež nie.." - povedala Táňa s miernym úsmevom na perách.
Roman pocítil nevýslovné šťastie. Oboch ich naraz objal a riadnu chvíľu tam tak stáli a spomínali na toho,ktorý už nebol medzi nimi a predsa bol. Stáli tam až dovtedy,kým ich neodohnal dážď..
Komentáre